Myslíte homeopatický ?
Jozef Bednárik alebo Nárečí trnavské a potreba písaná f temto nárečí
Autor sa ospravedlnuje láskavému čitatelovi, ket by mu našól v tekste voláké chyby. Autor síce vyprává jako mu dzobák naróstól, ale nárečí je od teho, aby sa ným hovorilo a né písalo. Cudzé slová sú písané v zmysle Bernolákového hesla „Píš jako očuješ“.
Meno Jožo Bednárik som očul prvý ráz od svójho tatka jako malý chlapec. Ráz zme sa hráli na ceste hokej. Cesta z Linča do Majcichova bola skoro rovina, aspon ten kúsek pri našém dome – bývali zme v prvém dome napravo od cesty smerom od Linča. Hráli zme teda hokej – na ceste – jako ináč – ale né hokej chodajaký, ale pozemný. Aspon tak to vypadlo, lebo nalavo od cesty ból posadzený tabák a z neho zme si odtrhli každý jednu rostlinu, očiscili od tabákových listóv – júj jak to strašne smrdzelo, ale ket sa to usušené zašúlalo, potpálilo a začalo sa s teho šlukuvat – to ból zážitek. Teda aby si láskavý čitatel nemyslel, že zme tabák vyhodzili, že zme takí lanchári. To tak nebolo. Ftedy sa temu nehovorilo, že zme ekologickí, ale tabák zme zužitkuvali. Šak na sirky tých dvacat halíróv zme našli. Ale spátky g hokeju. Hráli zme s chabináma, keré vypadali jako fajky na pozemný hokej a s tenisovú logdičku. Bránky zme nemali – iba dva kamene ohraničuvali místo, kam sa mala logdička dostat, aby ból gól. Zrázu zastaví motor a z neho začne kričat jakýsi strýčko, že čo to robíme, ket na ceste hráme hokej. Že, aby zme vypadli. A my že né. To je naša cesta. Mužovi vác nebolo treba. Vylézol staška z motora, sotvá na nohách stál, vytáhól pelendrek a to už zme utekali kadze lachčí. Ale ón – Borovan – už zme vidzeli, do to je – šandár, kerý sa priženil so Majcichova z Linča, tak jako aj mój tatko. Bolo na nem vidzet, že ból na Dukle – teda né na fodbale Spartak Trnava – Dukla Praha, ale v Linči v šenku. Vidzel, že zme utékli do tabákovéj plantáže, tam by nás nechycil, tak išól k nám domo. Možno by ani k nám neišól, ale Fero Pico, cigánský chlapec, kerý pochádzal z devátých dzecí, na neho s tabáku zakričal: „Strýčko, čo na nás kričíte, čo ste nespali ze ženu?“ To očul v nedzelu na fodbale od naších fanúšikóv, ket nám sutca neotpískal jedenástku. Domo zme ít moseli, tak si to víte pretstavit, čo nás tam čekalo: letánije loretánské. Mój tatko rozzúrený, že čo to vyvádzáme. A my že ništ. Šak hrávame na ceste fodbal a hokej celý život, čo je svet svetom. No ale tatko si len mlel svoje, jak ho Borovan uráčil, že to by ón, verácí krestan, nemal takto ohrozuvat bespečnost cestnéj premávky a podobné kydy. Nakonec tatko povedal: My zme mali v Linči dzivadlo a v temto Majcichove neni ani h... Asi myslel hriščo, lebo čo já vím čo. Ale to nepovedal. Tedy zme ani já, ani takto nerozumeli temu, prečo v Linči bolo dzivadlo a v Majcichove né. Vedzeli zme, že dzivadlo mosí mat dzivákóv, ale hlavne hercóv. Ani jeden zme šak nevedzeli, že najdóležitejší je v dzivadle režisér. A ani zme nevedzeli, čo sa s takého malého piva – teda z Joža Bendárika, ráz vykluje. Tedy hrával f televázore také role pre chudáčikóv, keré nescel nikdo hrávat, aby sa nepovedalo. Ket už tú hereckú školu vyštuduval, neposlali ho do polnéj výroby trídzit repu a obhadzuvat krumple. Inýma slováma: nevedzeli zme, že taký Bednárik sa nemóže narodzit v každéj dzedzine, dze bývá ožratý šandár, túžáci po bespečnosci cestnéj premávky, ale že taký Bednárik sa narodzí ráz za sto rokóv v celém celučičkém Československu.
Čo sa týká teho šandára – Borovana – ten sa tatkovi pomscil. Rás, ket išól ze šenku, zebral mojému tatkovi bicyglo. Tatko došól domo najeduvaný a ket za týden išól do kostola, tak vidzí, jako sa Borovan veze na jeho kolese. Tak mu hovorí: „Borovan, to je moje koleso.“ A Borovan na to: “No a čo?“. Ale nakonec mu bicyglo predstavitel spravodlivosci vrácil. Ale aj tak jemu, kmínovi a šandárovi v jednéj osobe, vdačím za to, že som prvý ráz očul o Bednárikovi.
Hvézdná karijéra Béďu sa začala pret tricátyma rokáma, ket zrežíruval Gunódového Favsta a Margarétu. Jožo Bednárikóv – jako by mu povedal každý Majcichovan, keby býval v našéj dzedzine – jakože patrí svójmu tatkovi a nosí jeho méno – je z homeopatického hladiska velice jasný prípad. Vyznačuje sa takýma jasnýma príznakáma, keré nás friško navedu na správný lék. Šeci vedzá, že si písal na papír skoro šecko, čo ho čekalo. Inýma slováma – šecko si plánuval.
Mind; plans; many:
Mysel, plánov, moc:
adam anac ang arg-n CHIN CHIN-S chir-f COFF dysp eryth harp hydr-ac hydrog ignis lava-f LYC methyl-p-h nux-v olnd op polyst sep SULPH tab tax tax-br telo-s uran visc
Druhá najvačšá láska hnet po dzivadle, ge keréj sa celú dušu hlásil, bolo jedlo.
Mind; gourmand:
Mysel, fajnšmeker:
all-s ant-c calc chin corv-c gins ip mag-c merc nat-c VERAT
Do Béďu/táto prezývka neni z Linča, dze také písmeno jako maké „ď“ nepoznaju/ dobre poznal, ví, že neból spokojný ze svojíma malýma roláma jako herec, aj ket ich vedzel dobre zahrát. Možno za to, že bol tlstý, aj v Šándorovém Svákovi Raganovi dostal len takú psačú rolu. Ani do širákového tanca ho nezebrali, „Nedá sa, nemám širák.“ To Šándor nemosel. Pre jedzinca, kerý má rysy léku China, je známý i príznak
Mind; delusions, imaginations; work; hindered at, is:
Mysel, blud, robá mu prekášky v robote:
acher-a aur CHIN ferr-p-h neod-o sam sam-o tax
Prekášky sa šak mosá prekonávat a Béďa to robil. Nerobil to šak ces mrtvoly, ale len tak napoly. Tak jakoby nescel bojuvat celkom, ale len kólko potrebuval. Ket napríklat jedna známá herečka nehrála tak, jako si to ón prectavuval, tak jéj povedal: „Víš čo si?“ a ona mala otpovedat, ale ratší ukázala geometrický tvar, kerý chlaci kreslívaju po scenách. Ón neból spokojný z velkoscu kosoštvorca, tak jú nechal nakreslil do luftu ešče dve velikosci a aš s tú trecú ból spokojný. Šecko to bolo ale myslené trošku aj s humorom. Lebo šeci vedzá, že sa dĺho nejeduval - hnet ho to prešlo.
Lék China má ešče další príznak, kerý Béďu zdobil: má ráda značkové veci. Šál Lujs Vujton na rozdzíl od fašírék s Istanbulskéj fašírkárne nekúpil od Turkóv, jako to robá obyčajní ludé, ale nosil francúský originál. Na to si človek mosí dost ottŕhat od huby, alebo mosí mat plný budelár. S týchto dvoch možnoscí plací v Béďovém prípade tá druhá. Od huby si určite neutŕhal. Jako katolík určite poznal Písmo svaté, dze je čérné na bílém napísané „Do huby hrích néjde, iba z huby.“
A do snád pochybuval, že linčanský velikán mal rysy tehoto léku, teho sa pokúsím presvedčit príznakom, kerý homeopatija považuje též za typický: „Neznášá povrchnost a má ráda hlboký záujem.“ Tento príznak sa prejaví často u dochtoróv, kerí nevedzá, jako by mu pomóhli, tak místo léčby mu dávaju také rady jako „Nejedz! Nepi! Vác sa hýb!“ a podobne. To sa zle počúvá každému, ale jedzinec, kerý má rysy léku China, je na takéto rady prisámvačku mimorádne háklivý. Druhí jedzá a piju a neny su ani tlstí ani nezdraví, tak čo scete. Keby ste povedali, že mi nevíte pomóct, tak by som g vám ráda chodzil, ale takto? Mám robotu, čo já móžem chodzit po dochtoroch? Ja vím, jako sa cícím, tak mi dajte pokoj.
Vermeulen ve svojéj Matérija medika léku China oficinális píše:
Hlavné príznaky:
- delikátnost – umeleckí ludé. Maju ráda pekné farby, nýkerí cícá farby. Píšu verše, kreslá. Maju silný zmysel pre krásu. Uzavretý – prejavuju sa písaným básničék. Maju taškosci vyjadrit svoje pocity obyčajnýma slováma. Otvorá sa iba overeným ludom, dobrým kamarádom. Maju silnú prectavivost, hlavne večér v posteli. China je jeden z najcitlivejších ze šeckých typov. Jeden z prvých dojmóv, kerý na vás urobá osobnosci z rysma léku China je citlivost. Ze začátku su opatrní, ale ket ziscá, čo ste zač, tak prejavá svoju citlivost navenek. Obyčajne ste z ných fascinuvaný.
- Precitlivelost: zhoršený po slabém dotyku ale zlepšený po tvrdém tlaku. Velká citlivost na teplo a zimu. Hluk cící jako bolest. Velice citlivý na vóne – hlavne vóne jedla a tabáku. /Ten by z nama asi hokej nemohól hrávat/. Má velice dobre vyvinutú chut. Precitlivelý je aj na urášky, na nemístné poznámky. Vác vnímá zvuky v pozadzí /preto napríklad móže robit muzikály/.
Mile kolegyne a kolegóvci dálečí to ešče nemám dorobené. Ket scete vedzet vác, zežente si knišku Andreji Kodinktonovéj Jozef Bednárik. Toto dzivča velice pekne o Béďovi píše. Vidzet, že si toto hepisko dalo záležat. Skoro na každéj strane nájdete príznaky léku China, príznaky malarickéj mijazmy, príznaky rostlinnéj citlivosti a tak dál a tak dál. Jednoducho nájdete o Bednárikovi šecko, čo potrebujete, aby ste pochopili, jak stav léku China oficinális ofplyvnil jeho život a dzílo. Ket budem mat na dóchotku čas, tak rozeberem celú Kodinktonovéj monografiju z homeopatického hladiska, ale to bude na tristo strán.
Pavol Tibenský